Moja spoved do prazdna

Stretol som dievča. Bolo iné, bolo krásne a bolo jedine ktoré ma dokázalo rozosmiať. Pri jedinom pohľade som chcel prežiť cely život v jej náručí. Nikdy sa nerozlúčiť. Vedel som, že je tá pravá. A viem to aj teraz. Teraz, keď mi ostali iba spomienky. Pamätám si na náš prvý večer . Alkohol v mojej hlave mi uvoľňoval nahromadene neuróny a ja som sa nestaral o nič.. Odprevádzal som ju domov a bolo mi krásne. Rozprávali sme, smiali sme sa a boli sme šťastní.. Odbočili sme na jej ulicu. Spýtala sa, prečo s nikým nechodím. Žiadna mi nestojí za to, nechcem nikoho klamať, hovoriť to, čo necítim. Odpovedal som. A ja, nestojím ti za to ?. Tak veľmi mi podskočilo srdce. To čo som cítil sa stalo .Na svoju odpoveď sa nepamätám. Určite však bola odveci. Asi to bolo tým alkoholom...Išli sme ďalej, náš rozhovor bol balzamom na moju dušu a ja som vedel, že to nemôže trvať večne...Ani netrvalo .. Boli sme u nej. Dala mi pusu a povedala ďakujem. Odišla. Zabuchla veľké dvere a ja som ostal sám. Ani sme sa nerozlúčili.